NRoP 077: Ako podnikať naplno a nevyhorieť?

Hosť: Petra Žilinčanová / LinkedIn
Moderátorka: Simona Hanová / Instagram 

Preklad do posunkového jazyka: Milina Fabšičová

Produkcia: 2021 (c) Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media – podcasty a live streamy

Petra Žilinčanová je spoluzakladateľkou digitálnej psychologickej platformy Ksebe.sk. V rozhovore prezrádza, ako si podnikatelia môžu chrániť svoje duševné zdravie a udržiavať osobnú pohodu, či ako byť produktívny, ale zároveň nevyhorieť.

V epizóde zároveň opisuje svoju skúsenosť s úzkosťou a terapiou ale aj to, čo ju viedlo k tomu, aby z dlhoročnej praxe v oblasti marketingu a obchodu v zahraničí prešla do oblasti duševného zdravia.

V podcaste sa dozviete:

• Aké je to stážovať v Bill & Melinda Gates Foundation.
• Ako si podnikatelia môžu chrániť duševné zdravie a udržiavať osobnú pohodu?
• Ako podnikať naozaj naplno, ale zároveň pri tom nevyhorieť?
• Prečo sú konflikty v biznise zdravé?
• Prečo podnikanie môžeme prirovnať k manželstvu?
• Prečo by sme nemali ignorovať čo nám hovorí naše telo?
• Ako vznikla psychologická platforma Ksebe.sk , čo všetko ponúka a aké sú jej plány do budúcnosti?

Kniha spomínaná v epizóde:

Linky z podcastu:
Instagram @ksebe.sk
Web Ksebe.sk
Rozhovor pre Startitup: Na Slovensku vznikla platforma, vďaka ktorej je vyhľadávanie pomoci psychológov jednoduchšie a dostupnejšie

Partneri:
PROSIGHT Slovensko

Simona Hanová: Dobrý deň, milí poslucháči, vitajte pri počúvaní ďalšej epizódy podcastu NA ROVINU o podnikaní, v ktorej sa dnes budeme rozprávať o duševnom zdraví podnikateľov so spoluzakladateľkou digitálnej psychologickej platformy Ksebe.sk Petrou Žilinčanovou. Peti ahoj, vitaj v našom štúdiu. Teším sa, že si prijala naše pozvanie.

Petra Žilinčanová: Aj ja ďakujem. Teším sa aj ja.

Simona Hanová: Peti, ja začnem tento rozhovor tak trošku netradične, a to takým priznaním sa. Ešte kým prejdeme k tej našej hlavnej téme, že ja som si trošku tak prelustrovala tvoj LinkedIn a dozvedela som sa o tebe množstvo zaujímavých vecí, čo sa týka tvojho profesijného života, ktorý je naozaj veľmi pestrý. A ty máš naozaj veľké množstvo skúseností z oblasti obchodu, marketingu, venovala si sa rôznym dobrovoľníckym projektom. A dokonca si aj v lete v roku 2020 pôsobila v nadácii Billa a Melindy Gates, čo ma naozaj veľmi zaujalo. A preto ja sa to hneď takto opýtam, že ako sa ti to vlastne podarilo? Ako si sa tam dostala?

Petra Žilinčanová: No, v podstate som si to do určitej miery vybojovala a prihlásila som sa počas môjho štúdia MBA na túto letnú stáž. V podstate počas štúdia som sa chcela zamerať na to, aby som spoznávala, ako môžem ja môj čas v práci tráviť tým, aby som do čo najlepšej miery vedela tej spoločnosti prispieť niečím kvalitným. A, samozrejme, že Gates Foundation majú veľmi ako keby vznešenú misiu a aj mňa to lákalo. Hm, no, jednoducho som sa prihlásila a prešla som niekoľko kolovým procesom. A vtipné bolo, že ja som vlastne študovala francúzske bilingválne gymnázium a som si hovorila už po… ja neviem… ôsmich rokoch po dokončení strednej školy, že kedy ja tú francúzštinu využijem. No a toto bolo v podstate prvýkrát, kedy som ju potrebovala využiť a musela som urobiť interview vo francúzštine.

Simona Hanová: Fíha.

Petra Žilinčanová: Takže pre všetkých tých, ktorí sa možnože čudujú jak ja, že načo som sa učila toľko jazykov, tak príde moment, kedy ich naozaj využijeme a myslím si, že to bol hlavný rozhodujúci faktor, prečo ma prijali.

Simona Hanová: A čo si tam mala vlastne všetko na starosti? Alebo čo bolo tvojou úlohou?

Petra Žilinčanová: V podstate to bola taká stáž. Robila som v tíme, volal sa že Government Relations. Robila som v tíme, ktorý sa staral o vzťahy s francúzskym, talianskym a španielskym governmentom. A takisto o vzťahy s G7 a G20, čo znamená, že moja rola cez to leto v podstate bola skôr taká…. sa to volá, že shadowing – že som pripravovala nejaké analýzy, dokumenty a pripravovala som podklady na komunikáciu vlastne v médiách a s tými predstavenstvami vo verejnej správe. Čiže toto bola moja úloha.

Simona Hanová: Fíha, tak to znie ako veľká zodpovednosť. Takže klobúk dole pred tebou. A Billa a Melindu si nestretla náhodou? (smiech)

Petra Žilinčanová: Bola som veľmi blízko. Myslím si, že zrovna, keď sa skončila moja stáž, tak potom týždeň neskôr mali ešte s pár ľuďmi, ktorí stážovali v USA, nejakú konverzáciu. Ale pravda je, že vlastne Bill and Melinda Gates Foundation neni vôbec nejaká hierarchická. Je to naozaj celé o nich dvoch a náš tím pripravoval podklady pre Billa alebo Melindu, aby sa mohli potom stretávať, ja neviem,… s prezidentom Macronom a rozprávať sa o donorskej činnosti štátov a prispievania do rozvojových krajín v podstate vo finančnej… finančnom merítku na iniciatívy, ktoré propagovala nadácia.

Simona Hanová: A keby si to mala tak zhrnúť, čo ti to vlastne dalo? Alebo čo si… čo si si z toho tak najviac odniesla?

Petra Žilinčanová: Ako funguje svet. Mala som príležitosť ako keby navnímať, ako sa a o čom sa rozprávajú, ako sa robia rozhodnutia na tej ako keby vedúcej svetovej pozícii. A aj mi to odbúralo nejaké dezilúzie ďalšie o svete, ale aj zároveň som pochopila, ako lepšie navigovať. A potom potenciálne dosiahnuť nejaký ten pozitívny impact alebo vplyv, ktorý by som ja chcela mať.

Simona Hanová: Super. No, akože fakt klobúk dole ešte raz pred tebou, že sa ti to podarilo sa tam dostať.

Petra Žilinčanová: Ďakujem.

Simona Hanová: A že si si fakt odniesla toľko, toľko naozaj skvelých skúseností. No a ja pokračujem vo svojom lustrovacom procese ďalej. Lebo ja som si o tebe prečítala aj nejaké články. A mne sa veľmi páčil taký tituloko tebe, že „Aktívna Slovenka organizuje v Londýne eventy pre slovenskú komunitu“. Skúsila by si to nejako objasniť celé, že čo si v tom Londýne robila, alebo ako to bolo?

Petra Žilinčanová: Áno, ja som vlastne spolupracovala s organizáciou LEAF, kde v rámci ich iniciatívy oni sa snažia ako keby predísť takému brain drain fenoménu, že chcú, aby Slováci neodchádzali do zahraničia, ale vlastne práve naopak prinášali tie ich znalosti, schopnosti naspäť domov. Ale zároveň aj podporujú a budujú komunity Slovákov a Sloveniek v zahraničí. No a ja som o to mala osobný záujem, a tak som sa prihlásila dobrovoľnícky teda niečo budovať v Londýne. Spočívalo to v tom, že sme organizovali udalosti, kde sme vlastne dávali dokopy zaujímavé témy, aby sme, aby sme ozaj tých ľudí spájali cez nejakú aktívnu konverzáciu. Aby to nebolo len o drinku, o pivku, ale naozaj sme sa navzájom inšpirovali. No a tak som dala pár týchto eventov dokopy a v podstate to bola moja hlavná náplň práce.

Simona Hanová: Až potom boli titulky v novinách o tebe.

Petra Žilinčanová: Titulky v novinách by som povedala, že je to zaujímavá aktivita, som to spomenula, ale nejako by som to nerozvíjala ďalej. Neviem.

Simona Hanová: A ty si sa kedy vybrala vlastne do toho zahraničia na tie štúdiá?

Petra Žilinčanová: Ja som sa vybrala hneď po strednej škole. Doteraz sa ako keby zamýšľam, že prečo som chcela ísť do zahraničia. Ja som mala veľké šťastie, že rodičia do mňa investovali veľa energie. Chceli, aby som bola vzdelaná. Mala som aj šťastie s nimi cestovať. Čiže som už ako keby v detstve vnímala tú diverzitu sveta a ako, ako sa môže človek inšpirovať a naučiť od iných ľudí. No a v podstate aj tým, že som bola na bilingválnom gymnáziu, myslím, že mi tak prirodzene prišlo do hlavy, že by som chcela teda získať vzdelanie v zahraničí a odtiaľ to už potom išlo prirodzene. Som si našla aj zamestnanie prvé v zahraničí a ešte si dokončila tam MBA.

Simona Hanová: Takže si mala dobrú štartovaciu čiaru a zjavne si ju výborne potom ďalej využila.

Petra Žilinčanová: Áno, áno.

Simona Hanová: Takže to je naozaj super. A ja tak teraz uvažujem nad tým, že ty si vlastne sa venovala marketingu, biznisu a týmto veciam. Čo ťa potom viedlo k tomu, že ty si sa vlastne presunula do oblasti duševného zdravia? Alebo si to nejako prepojila celé, alebo skús to nejako vysvetliť.

Petra Žilinčanová: No, ja som vždycky…. akože odkedy som začala vysokú školu, hľadala nejaký spôsob, ako nájsť zmysel v tom, čo robím. Predsa len v tej práci trávime väčšinu nášho života. Čiže vždycky som tak bažila po tom, že čo je to to, čo mi bude viacej dávať energiu, ako brať energiu. A myslím si, že štatisticky aj vieme, že väčšina ľudí to šťastie nemá, že chodíme do práce, aby sme potom niečo iné robili. A môj sen bol vždycky chodiť do práce tak, aby som tam bola ako keby dobitá energiou. Pre mňa to znamenalo, že chcem svojou činnosťou prispievať k niečomu, čo mi naozaj dáva zmysel a buduje lepšiu spoločnosť. No a potom vlastne, čo som mala 3 roky skúsenosti práce v Unileveri, čo je tiež super firma, sú to vlastne lídri v sustainable biznis, som išla na MBA, kde som si naozaj chcela dať tie 2 roky ten čas vyskúšať rôzne stáže, dobrovoľníctvo. Dokonca som mala záujem aj o vzdelávanie, tak som robila v škôlke raz za týždeň s vlastne refugee kids, aby som si navnímala, že aké to je. A naozaj som tak experimentovala s tým, že čo by mohla byť moja vášeň. A úprimne, že nečakala som, že svoju vášeň alebo nejaký zmysel nájdem tak skoro. Väčšine ľudí sa to nepodarí možnože aj v živote. A vlastne dôvod, prečo som sa začala zaujímať o duševné zdravie, prišiel tak prirodzene zo sebaskúseností. Ja som pred piatimi rokmi začala zažívať úzkosti, čo som ešte nevedela, že sú to úzkosti. Potom… Dovtedy ako keby ten môj život išiel tak trošku jak v rozprávke. Zrazu sa mi ale ťažko dýchalo, aj v práci som začínala mať taký že studený pot na chrbte. A išla som teda ako lekárovi všeobecnému, ktorý mi, ktorá mi… Najprv mi predpísal nejaký sprej. Ja som si myslela tuším, že to je alergia. Ako je u mnohých ľudí, ktorí prežívajú úzkosť, taká… Predpokladajú, že teda je to asi niečo viacej fyzického charakteru ako toho psychického. Ja som bola tiež jedna z nich. No a potom som postupne začala prichádzať na to aj prostredníctvom jogy, kde som prehlbovala nejaké sebapoznanie, a pri meditácii, že aha, že pravdepodobne teda mňa niečo trápi, čo mi spôsobuje to, že sa mi ťažšie dýcha.

Simona Hanová: Prepáč, to bolo v tom Anglicku?

Petra Žilinčanová: Áno, bolo to stále v tom Anglicku. No a postupom času som sa začala venovať viacej sama sebe. A počas toho MBA som založila Mindfullness a Joga Society, ktorý sme potom rozšírili a premenovali na Well-being Club, kde som si prehlbovala znova moje ako keby znalosti. A takisto som stážovala u jednej pani, ktorá mala 5 kliník so psychológmi v Londýne, a som konzultovala jej biznis. Ona bola psychologička a potrebovala niekoho, aby pomohol. No a popri tom som ešte začala aj chodiť sama na terapie intenzívne. Čiže nejak sa mi zbierali tieto skúsenosti. Absolútne som prepadla tomu svetu duševného zdravia v dobrom. Ako keby moja osobná filozofia je taká, že verím a veríme v “K sebe”, že keď ľudia budú ako keby sami sebe lepšie rozumieť a budú mať možno aspoň trochu rozlúsknuté tie vlastné traumy, tak veríme, že to bude mať pozitívny vplyv na ich vzťah k samým sebe, ale aj k druhým. A budú sa robiť aj inak rozhodnutia na celospoločenskom leveli. Možno to prepojím s tou Bill and Melinda Gates Foundation, že svetoví lídri napríklad keby – to je moja filozofia – mali svoje ako keby vnútro poriešené, tak možnože by ten svet trošku fungoval inak, že to je taká naša vízia.

Simona Hanová: No, s tým si dovolím súhlasiť úplne.

Petra Žilinčanová: Trošku som obšírne povedala, ale…

Simona Hanová: Pokojne môžeš hovoriť, ako len obšírne chceš. Veľmi dobre sa ťa počúva, je to veľmi zaujímavé, čo hovoríš. Takže pokojne sa môžeš odviazať, v tomto podcaste nie sú žiadne hranice, dobre? Takže pokojne ďalej. (smiech)

Petra Žilinčanová: (smiech)

Simona Hanová: Hm, neviem teda, či chceš o tom hovoriť, alebo uvidíš, ako uznáš za vhodné, ale keď hovoríš, že teda si mala skúsenosť s úzkosťou aj terapiou, možno keby si povedala, že ako sa to… Spomenula si, že si mala tie dýchacie ťažkosti a tak ďalej. A potom teda ťa všeobecná lekárka nasmerovala nejako psychológovi, alebo? Že najprv sa lieky na alergiu a tak ďalej, keby sme sa prepracovali k tej terapii. Keby si to trošku tak zarámcovala.

Petra Žilinčanová: Áno, áno. Ja vlastne si myslím, že som úplne stereotypný príklad človeka, ktorý vlastne vyšiel z nášho prieskumu “K sebe”, keď sme ešte… predtým, než sme začínali. Možnože to šmahnem do takého podnikateľského žargónu, že predtým, než sme začínali, takdevelopovali sme tú platformu, tak sme si robili ako keby kvalitatívny a kvantitatívny prieskum. A z toho vyšlo, že v priemere ľuďom trvá 14 mesiacov, odkedy v sebe identifikujú, že aha, že možno niečo nie je OK, až kým si sadnú prvýkrát na sedenie s psychológom. Tie bariéry sú rôzne. Najväčšia úplne jasná je stigma okolo duševného zdravia. Ale potom sú to aj vlastne také veci, ako že ten systém jednoducho nefunguje. Je veľmi ťažké si vybrať psychológa. Je…

Simona Hanová: Dlho sa čaká.

Petra Žilinčanová: Dlho sa čaká a tak ďalej. No a moja cesta bola veľmi podobná. Musím si priznať, že mi dlho trvalo… ako keby musela som sa ja sama dostať až do situácie, že mi naozaj nebolo dobre. Že som aj žiarlila vo vzťahu napríklad a už som nebola sama sebou, lebo to sa mi predtým nestávalo. Až vtedy som si povedala, že „a dosť a idem proste bojovať a nájsť toho psychológa.“ Ale predtým to bolo vlastne také, že som to 2 roky odkladala, že „však dnes mi zle neni, ale tak nechám to na inokedy.“ A potom, keď mi bolo zle, tak človeku sa vlastne nechce hľadať toho psychológa. A keď už ho aj začne hľadať, tak jednoducho nevie, kde začať. Nevie, kde. Začne googliť, začne sa pýtať. Potom sa nevie zorientovať, kto je dobrý, kto by mu sedel. No a potom ďalšia bariéra je, že keď už si aj vyberie, tak tam musí zavolať alebo zamailovať a to je 1 z dôležitých ako keby insightov aj pre “K sebe”, prečo sme chceli tento proces spraviť transparentný. Aby bolo hneď vidieť, že kto má voľno, aby si človek mohol hneď zabookovať na internete, ako v dnešnej modernej dobe by sa patrilo. Ako sme zvyknutí v iných priemysloch, tak aby to bolo aj v tom priemysle duševného zdravia, keď to môžem nazvať priemysel teda. Oblasť.

Simona Hanová: Mne ešte k tomu napadá, hej, že k tomu odkladaniu, že to je proste ako napríklad s autom. Hej, že vám tam svietia proste nonstop nejaké kontrolky alebo niečo, tak proste si jazdíme ďalej: „A však oni sa raz možno vypnú.“ A lenže oni sa zvyčajne nevypnú, hej, keď nezájdeme do servisu, tak to auto proste kľakne a už potom nie je cesty späť. A to je to isté, čo sa týka duševného zdravia, hej, že a tak dnes sa cítime možnože trošku lepšie, tak akože OK. A potom zase príde, hej, nejaká kríza a niečo sa nám deje. A takto sa v tom ľudia točia presne, hej,  14 mesiacov, že…?

Petra Žilinčanová: Možno by som ešte dodala, že ak teda pre ľudí, čo počúvajú a sa zaujímajú o tému, že veľa ľudí si myslí, že ich problém neni dosť veľký. Ako keby sa porovnávajú s tými najťažšími ako keby prípadmi. A zároveň sa možnože cítia, že oni sú sami, že fakt, že to je blbosť, čo oni riešia. Ale ja by som len povedala, že neexistuje hierarchia utrpenia alebo toho, čo cítime. Jednoducho náš pocit je náš pocit. A pokiaľ je niekoho pocit, že sa cíti ja neviem zle, lebo mu niekto niečo zlé povedal, tak sa cíti zle, lebo mu niekto niečo zlé povedal. A treba to riešiť … je to úplne v poriadku.

Simona Hanová: Ja som veľmi rada, že toto hovoríš, lebo ja toto opakujem dookola aj v mojej praxi. Veľakrát klienti hovoria, že ale však, že ja sa tu sťažujem, ale iní sú na tom horšie. Iní sú na tom horšie, že a ešte prídu dokonca aj s tým, že prepáčte, že ja mám taký problém. To iní sú na tom horšie. Ale to takto vôbec nie je, hej, že pre každého jedného človeka je subjektívne ten jeho problém proste najväčší, najdôležitejší a tak to je. Hej, že my sa nemôžeme v tomto porovnávať, hej, že toto nie je naozaj nejaká ako matematická súťaž alebo niečo, že kto vyhrá, nejakú olympiádu. Takže som veľmi rada, že toto presne hovoríš. A keď prejdeme k tej terapii, tak, tak ty si ju navštevovala ako dlho? Alebo, alebo akú máš s tým skúsenosť?

Petra Žilinčanová: Ja ju ešte stále navštevujem. Považujem to za veľmi dôležité. Nechcem byť tou “vodu káže, víno pije”. To neni štýl práce, aký ja teda rada mám. No, ja som chodila veľmi intenzívne. Ja si myslím, že to je na každom, ako si vyberie. Ja som chodila aj na psychoanalýzu až trikrát do týždňa.

Simona Hanová: To je dosť intenzívne.

Petra Žilinčanová: Ale tak to je… Áno, to je môj prístup. Je to skôr taký existenčný prístup. Ide sa tam naozaj do hĺbky a človek musí byť naozaj pripravený odhaliť čokoľvek. Ale keď to odhalí o sebe, keď sa to o sebe naučí, tak potom práveže prichádza ten aha moment, že wow a že ja s týmto môžem pracovať, lebo už viem, s čím pracujem. Mám to zvedomené. Ale ľudia chodia raz za týždeň, niektorí raz za mesiac a na “K sebe” vlastne sa snažíme byť veľmi liberálni ako aj k spolupráci s našimi psychológmi. Snažíme sa ľudí proste podporiť k tej ich vlastnej ceste k sebe. Čiže to je také.

Simona Hanová: Že aby si to vlastne oni našli. Hej, že nemusia chodiť trikrát, ale presne dá sa to dohodnúť. Závisí to aj od stavu aj od rôznych problémov. A keby si ešte mohla povedať, že čo okrem terapie ti pomohlo tú úzkosť zvládnuť, prekonať? Čo by si povedala, že čo bolo také, že okrem toho? Alebo možno tej terapii, čo si našla, či nemáš nejaký spôsob. Alebo čo ti teraz pomáha?

Petra Žilinčanová: Tak ten môj štýl, ako veci riešim: prvá vec je, že úzkosť nie je niečo, čo človek vyrieši. Takisto aj keď ja neviem máme s niekým vzťah a pohádame sa, tak sa to s nami môže niesť, hej. A treba na tom stále pracovať. Takže to je nejaká prvá vec, ktorú by som ľuďom chcela povedať, že pokiaľ im neni dobre hneď zo dňa na deň, tak neni to unikátne. Je to úplne prirodzená súčasť života. Ten život nie je perfektný, ideálny a je to len o tom, že snažiť sa ho nejako lepšie prežiť a mať kvalitnejší ten život. Čo mne pomáha, je úprimne, že dennodenné pracovanie sama so sebou. Ako zvedomenie toho, ako veci prežívam. A naozaj aj v tej práci a vlastne aj preto som tu a chcem rozprávať o  duševnom zdraví ľudí v práci, že sledovať tú svoju emóciu a tú svoju reakciu, čo sa deje naozaj v tej mojej hlave a v tom mojom tele, a akože reagovať na to. A buď to prečítať ako taký…neviem…. psychológovia hovoria, že emócie sú ako list, ktorý nám píše naše telo. A to môže byť veľmi efektívne ako nejaká leadership alebo manažment technika. Hej, že keď ja si zvedomím, že mám z niečoho strach napríklad aj v tom podnikaní, tak je lepšie vedieť o tom, že mám ten strach a neignorovať ho. To môže byť signál, že mám strach, lebo je to reálne, alebo mám strach, ktorý ma brzdí. A potom s tým pracujem. A strach, úzkosť to sú najlepší kamaráti, takže dám len taký príklad.

Simona Hanová: A hm, ja som si teraz spomenula, čo si mi vlastne hovorila, keď sme spolu ešte telefonovali pred nahrávaním. A ty si mi povedala takú jednu veľmi peknú vetu, že ty si po terapii dokonca nabrala odvahu ísť do podnikania. Hej, že a že to bolo pre teba proste dokonca liečivé to celé. Čiže, čiže aj toto ti možno tak nejak pomohlo? Ako nechcem ťa navádzať, hej, na nejaké odpovede (smiech), ale že možno aj to podnikanie ti potom pomohlo zvládnuť lepšie tie rôzne možno úzkosti a tak spolu s terapiou? Či som si to teraz vykonštruovala úplne do nejakého..? Kľudne ma oprav, ak sa mýlim.

Petra Žilinčanová: Akože moja filozofia je taká, že v podstate aby človek… Podnikanie celkovo je práca s tým, že nevieme, čo bude. Ale na povedala by som, že vyššom leveli, ako je to v bežnom zamestnaní, je tam proste strašne veľa premenných, ktoré sú neisté a nemáme pod kontrolou. Čo je aj dôvod, prečo nepodniká každý, lebo je to jednoducho ako scéna z Titaniku, hej, že človek proste musí skočiť a skáče do neznáma. A neistota toho alebo nestabilita toho, čo bude v budúcnosti, je hlavný spúšťač úzkosti. Čiže ja som áno, je pravda, že moja ako keby transformácia alebo sebaspoznanie, ktoré som zažila počas terapie, mi pomohlo k tomu, aby som našla v sebe tie hlavné ako keby stabilné body, o ktoré sa dneska viem opierať dennodenne a viem sa k nim vracať, prečo to robím. Akože asi budeme o tom hovoriť aj neskôr, ale to je ako keby 1 z hlavných pilierov podľa mňa well-beingu podnikateľov, že nejsť do podnikania preto, lebo mi to zarobí veľa peňazí. Alebo preto, lebo je to cool, lebo budem pri moci. Alebo preto, že to dobre vyzerá na LinkedIne, alebo čokoľvek. Chcem uspokojiť niekoho v okolí. Ale človek jednoducho potrebuje vedieť sám pre seba, prečo to robí, lebo tých neistôt je naozaj veľa. Aby sa vedel alebo vedela k tomu vrátiť.

Simona Hanová: Teraz sme veľmi pekne premostili… teda ty